Havránok - keltské nálezisko na Liptove

Milý Zápisníček, 

leto sa už síce skončilo, ale ja naň neprestávam myslieť a neustále sa k nemu vraciam. Zažila som počas neho množstvo skvelých zážitkov a navštívila krásne miesta. O jednom takom, o Monaku, som už písala, preto sa dnes pozrieme na iné miesto, ktoré sa mi podarilo navštíviť. Tentokrát mi spoločnosť robili moji kamaráti z Oravského hradu. 

Nemôže Ťa teda prekvapiť, že na svoje potulky sme si vybrali miesto, ktoré je opradené kusom histórie. A nielen tak hocijakej. Neďaleko od nás, priamo nad Liptovskou Marou, sa rozprestiera keltské nálezisko. Archeoskanzen Havránok je jednou z najvýznamnejších lokalít tzv. púchovskej kultúry, ktorá sa približne od roku 300 pnl. až po rok 180 nl. rozprestierala na území severného, stredného a západného Slovenska, pričom na prelome storočí to bolo už len na strednom Slovensku. 

Ešte predtým, než sme si ale vyšľapali cestu cez lúky, pretože čo by to bolo za keltské hradisko, keby sa nachádzalo niekde pri ceste, sme sa zastavili pri Liptovskej Mare. Voda bola čistá a priezračná, na dotyk veľmi teplá. Človek sa pri nej na moment chvíľu cítil ako pri mori v Chorvátsku. Keďže sme zaparkovali na dobrom mieste, po ceste sme zišli priamo k veži kostola Panny Márie. História tohto objektu siaha až do 12. storočia. Dnes však stojí len táto veža a nedá sa vojsť dnu. Je možné obhliadnuť si ju len zvonku a nazrieť cez mreže do interiéru. 

Po tejto krátkej zastávke sme sa teda vybrali do kopca, aby sme navštívili jeden z cieľov našej cesty. K Havránku to trvá približne desať minút. Vzhľadom na lokalitu, by som odporučila pevnejšiu obuv. My už sme našťastie ostrieľaní a tak vieme, že nosiť žabky na podobné výlety sa naozaj nevypláca. 

Keďže je to archeoskanzen, je viac ako jasné, že sa bude prechádzať po exteriéri. Obzreli sme si to samozrejme bez sprievodcu, ale pri pokladni, po zakúpení lístku, sme si mohli vypočuť výklad. Sprievodca bol mladý muž, asi v našom veku, ale priznám sa, že meno som nezachytila, inak by som mu touto cestou ešte raz poďakovala. Mal totiž veľmi príjemný hlas, ktorý sa dobre počúval a hovoril veľmi odborne. To máte tak, keď si človek odkrúti niekoľko sezón ako sprievodca, potom je ťažké uspokojiť jeho sprievodcovské štandardy, tento mladý džentlmen to ale zvládol. 

Jeho výklad trval asi desať minút, povedal nám všetko podstatné a po krátkej výmene vtipov, ktoré sme si jednoducho nemohli odpustiť, nám ukázal cestu. Vybrali sme sa teda, opäť, do kopca. Zastávky sú 4, možno 5. Pamäť mi už neslúži tak ako kedysi, tak sa ospravedlňujem, ak som sa pomýlila v čísle :). Každopádne, navštívili sme dva malé domčeky, kde sme si prezreli, ako ľudia v tejto dobe žili. Ďalej nasledovalo čosi ako drevené opevnenie, za ktorým nás potom čakala aj obetná jama. 

Na ceduľkách, ktoré sa tu nachádzajú pre doplnenie informácií, sme sa dozvedeli, že táto opevnená svätyňa, ktorú možno považovať za unikát, bola v dobe svojho fungovania duchovným centrom, ktoré presahovalo aj hranice regiónu. Je dôkazom toho, že v tej dobe sa ľudia radili podľa keltských náboženských zvyklostí. Nečudo, veď Kelti na našom území zanechali nezmazateľnú stopu. 

Zaujímavosťou je, že obyvatelia, ktorí v týchto malých osadách, ktoré sa tu kedysi nachádzali, udržiavali naozaj živé vzťahy, najmä obchodné, so severorímskymi provinciami, keltskými oppidami a ich obchodné styky siahali až k Baltskému moru. Na tú dobu to boli skutočne veľmi významné a dôležité obchodné styky. 

Naša prehliadka pokračovala v nastolenom tempe. Užívali sme si históriu, výhľad a pekné počasie. Dozvedeli sme sa množstvo zaujímavých informácií, pridali nejaké vlastné a nakoniec sa vrátili späť. Skanzen sa dá prejsť pekne dookola, prišli sme však po dňoch výdatných dažďov, na niektorých miestach sme si teda museli dávať pozor. 

Nakoniec sme si ešte prezreli malé múzeum, ktoré pozostávalo z archeologických nálezov a po kúpe magnetiek sme sa vybrali späť k autám. V ten deň nás totiž čakala ešte jedna zastávka, ale o tej zas niekedy inokedy.