Kežmarský hrad - jediný zachovaný gotický hrad na Spiši

Milý Zápisníček, 

vďaka tým niekoľkým zápiskom, ti už určite musí byť jasné, že história je v mojom rebríčku obľúbencov veľmi vysoko, nemôže byť pre teba žiadnym prekvapením, že som sa v lete snažila navštíviť také miesta, ktoré by ma zaviedli do časov minulých. 

V poslednom článku, kde som ti priblížila jedno keltské osídlenie, som sľúbila, že sa k tejto ceste ešte vrátim, aby som opísala zážitky aj z druhej polovice výletu a práve v tomto článku sa k tomu vraciam. 

Z Havránku totiž naše cesty viedli do Kežmarku, ktorý nie je len obyčajným mestom kdesi na východe Slovenska. Staré známe “na východe nič nie je” už dávno neplatí a kto tomu stále verí, mal by si zbaliť ruksak a vydať sa na poriadne dobrodružstvo touto časťou našej krásnej krajiny. Kežmarok je totižto jedno z najstarších miest na Slovensku, svoje mestské práva získalo už v roku 1269, keď na našom území panoval istý Belo IV. To nie je jediná vec, ktorá mi na tomto meste imponuje. 

Skoro v jeho strede sa nachádza aj majestátny mestský hrad, ktorý je jedným z mála zachovaných hradov na Slovensku, ale zároveň aj jediným zachovaným gotickým hradom na Spiši. Žiadna zrúcanina.

Hrad sa nachádza na tzv. Hradnom námestí. Dostať sa tam dá pešo, ale aj autom. Pešo je to krásna prechádzka z hlavného námestia cez Hradnú ulicu. Auto zas stačí zaparkovať temer pri hrade. V meste je dostatok cedúľ, ktoré človeka navedú správnym smerom, v prípade potreby sa stačí opýtať niekoho z miestnych, radi pomôžu. 

Hrad pochádza z 15. storočia a keďže je to mestský hrad, tiahne sa okolo neho dostatočne hlboká priekopa, ktorá bývala kedysi naplnená vodou, dnes v nej už však rastie tráva. Po prechode cez vstupnú bránu na nás čakalo rozsiahle nádvorie, na ktorom sa v tom čase nachádzalo niekoľko veľmi zaujímavých stánkov, kde sa moji kamaráti pristavili. Nie však na dlho. V neďalekej pokladni sme sa totiž dozvedeli, že prehliadka hradu, ktorú by sme chceli absolvovať, sa bude konať čoskoro. Kúpili sme si tak lístky a čoskoro sa vybrali na objavovanie tohto očarujúceho miesta. 

V priestoroch hradu sídli aj Kežmarské múzeum. Stále expozície hradu sú tak dopĺňané sezónny výstavami, vďaka ktorým sa hrad oplatí navštíviť viac, ako len raz. K stálym expozíciám patrí expozícia venovaná cechom, ktoré v minulosti na tomto území pôsobili, expozícia zbraní, ktorá zaujala hlavne mužskú časť našej posádky, expozícia venovaná streleckému spolku, ktorý má v Kežmarku veľmi bohatú históriu. Dve expozície ma zaujali obzvlášť: expozícia dobovej lekárne a časti prehliadky venované rodine Thököly - tá je spojená aj s Oravským hradom a táto časť histórie je jedna z mojich obľúbených. 

Po prehliadke hradu, ktorá trvala zhruba 60 minút, sme sa vybrali na krátku exkurziu mestom. Na námestí sa nachádza aj klietka hanby, ktorá je voľne sprístupnená, nikoho teda neprekvapí, že som neodolala pokušeniu a vstúpila do nej. Nechala som sa zavrieť a aspoň na pár minút si tak vyskúšala, ako sa asi cítili všetci previnilci, ktorí do podobných klietok boli zatváraní po celom Slovensku. Bol to jeden z tých o čosi menej bolestných trestov. 

Neďaleko sa nachádza aj Červený kostol. Je to nový evanjelický kostol, ktorý si Kežmarčania nechali postavať v 19. storočí kvôli tomu, že ten starý už prestával byť stabilný. Vzhľadom na náš mizerný timemanagement sme prehliadku kostola nestihli, ale keďže som už v Kežmarku raz bola, viem, že návšteva tohto kostola sa oplatí. 

Plány na stavbu pochádzajú z dielne istého viedenského projektanta a je zmesou rôznych štýlov, aj preto sa podobá zároveň na kostol, synagógu a mešitu. Na začiatku 20. storočia k nemu bolo pristavané mauzóleum Imricha Thökölyho, ktorý niekoľko svojich detských rokov prežil aj na Oravskom hrade, z ktorého však nakoniec musel ujsť. Súčasťou kostola ako to už zvykom býva, je aj vysoká veža s tromi zvonmi. 

Pri kostole sa o slovo prihlásil aj môj žalúdok, potrebovala som ho naplniť. Predtým, než sa tak stihlo stať, som sa ešte zastavila v miestnom kníhkupectve, pretože rovnako ako milujem históriu, moje srdce horí aj za knihami a tak som si okrem magnetiek a pohľadníc, z tohto výletu odniesla aj dve knihy do svojej neustále sa rozširujúcej zbierky. Napokom sm našli reštauráciu, ktorej vnútrajšok mi trochu pripomenul historické taverny. Dali sme si pizzu a pivo (šoféri, žiaľ, ostali pri kofole) a potom už bol čas vybrať sa domov.