Stoh - krásavec Malej Fatry

Milý Zápisníček, 

nie je žiadnym tajomstvom, že milujem hory. Fascinuje ma ich majestátnosť a veľkosť. Často sa pri pohľade na ne zamýšľam nad tým, akí sme mi ľudia v skutočnosti malí a že žiaden z problémov ďaleko zaostáva za špicatými končiarmi. 

Orava je plná kopcov, lúk, hôr a vrcholov. Od mala sme boli so sestrami vedené k láske k prírode. Tato nás často brával do okolitých lesov. Zbierali sme tam huby, naháňali ovce, pili žinčicu, nad ohňom opekali špekačky a šantili sa na lúkach. 

Z týchto detských radostí sme už síce vyrástli, ale láska k horám nám ostala. Neskôr som najviac chodila len do Roháčov, ktoré mám najbližšie. Školský výstup na Rozsutec sa stal pre mňa nočnou morou, i keď si dnes myslím, že všetky pochvaly, ktoré som za tento výkon dostala, boli zaslúžené, najmä ak zoberieme do úvahy, že boli rok a pol potom, ako mi zoperovali koleno. Práve toto bol jeden z mnohých dôvodov, prečo som sa už neskôr na hory neodvážila. 

Pocit voľnosti, ktorý so sebou turistika prináša, čerstvý vzduch a krásne výhľady mi však chýbali. Nebolo však toho, kto by sa so mnou na akýkoľvek výstup podujal a tak som o horách ďalej len snívala a prezerala si ich obrázky na internete. Minulý rok sa mi však podarilo prelomiť tento neplánovaný pôst a na hory som sa konečne dostala. Po turistike na Roháčske plesá sme sa so sestrou vybrali aj na jeden z vrcholkov Malej Fatry, na Stoh.

Zaberák už od začiatku

Na Stoh sa dá dostať hneď niekoľkými trasami, my so sestrou sme si vybrali trasu z dediny Štefanová. Už to tam poznáme, vedie tadiaľ totiž trasa aj na Rozsutec či Osnicu. Už od samotného začiatku je to trasa, ktorá vás nenechá chladných a nič vám nedaruje. 

Terén nie je náročný, tiahne sa cez lesy a mierny porast a neustále stúpa dohora. To je na tom to najhoršie. Kolená dostanú zabrať, nie však tak, ako pri zostupe dole. Dostali sme však odmenu v podobe odkrývajúcich sa výhľadov na Veľký Rozsutec aj samotný Stoh. Pri dobrom počasí, ktoré nám v ten deň mimochodom dosť prialo, je to naozaj krásny pohľad. Tento výstup by mal v pozvoľnom tempe trvať zhruba hodinu a pol. 

Na Medziholí si človek môže oddýchnuť na lúke a kochať sa pohľadom na majestátny Veľký Rozsutec, Osnicu i samotný Stoh a premýšľať, ktorou trasou sa vyberie - ak to náhodou nemal vopred premyslené. Stretli sme tam ľudí, ktorí sa v ten deň rozhodli zdolať všetky tri vrcholy, čo nie je časovo náročné, ale vzhľadom na môj sedavý život, by som si na čosi také netrúfala. 

Po krátkom občerstvení sme sa Rozsutcu otočili chrbtom a vybrali sa na opačný smer. Čakal nás náročný výstup na Stoh.

Seno naskladané do stohu 

Výstup na samotný Stoh od Medziholia trvá približne hodinu a pätnásť minút. Nie je to veľa, ale terén poriadne stúpa. Človek najskôr prechádza lesom, ktoré postupne prechádzajú do horských lúk, až čoskoro uvidíte samotný vrchol, ktorý sa nie a nie priblížiť. 

Sestra počas tohto výstupu dostala miernu krízu, preto nám výšľap hore trval o čosi dlhšie. Ku cti nám slúži, že sme to nezabalili a neotočili sa. Turistika to možno nie je náročná, ale pre ľudí, ktorí si od hôr dávali pauzu (najmä ja, keďže sestra sa snaží hory navštevovať častejšie), vie byť aj malá prekážka celkom problémom. 

Po výšľape na nás konečne čakal vrchol, ktorý je trochu netradičný. Nemá lesnatý ani skalnatý vrchol, pripomína skôr seno naskladané do stohu - odkiaľ pochádza aj jeho názov a nenachádza sa tu ani žiadna horská chata. Z tohto miesta má človek panoramatické výhľady na okolie. Krásne odtiaľto vidieť Oravu, Liptov, Rozsutec, Poludňový Grúň. 

Medzinárodná turistická trasa E3

Stoh leží na trase Medzinárodnej turistickej trasy E3, ktorá prechádza hneď niekoľkými krajinami a je súčasťou siete diaľkových trás Európskej asociácie turistov. 

E3 má približne 6 950 kilometrov. Začína sa v Španielsku a postupne prechádza Francúzsko, Nemecko, Česko, Slovensko, Maďarsko, Rumunsko a končí v Bulharsku. Na Slovensku končí v Bukovských vrchoch na hranici s Ukrajinou. 

V prípade, že ňou niekto prechádza práve cez Stoh, znamená to, že ďalej pokračuje po hrebeni k Poludňovému Grúňu a Chlebu. 

Táto trasa je jednou z najdlhších v Európe. Prechádza cez také miesta ako sú Pyreneje, Schwarzwald či Karpaty. U nás na Slovensku sa často prekrýva z najznámejšou Cestou hrdinov SNP, ktorá prechádza väčšinou území, ktoré zohrali dôležitú úlohu v dejinách Slovenska  počas Slovenského národného povstania. 

So sestrou sme sa síce pohrávali s myšlienkou, že po oddychu budeme pokračovať aspoň na Poludňový Grúň, ale rozhodli sme sa nevrhať sa do toho po hlave a aj vzhľadom na čas a to, ako sme sa cítili, sme na Stohu strávili približne hodinku, užívali si letné slnko a krásne výhľady. Potom sme sa vydali na cestu nadol. Tá už išla podstatne rýchlejšie, aj keď, ako som spomínala, kolená dostali poriadne zabrať.