Zuberec - malebná oravská dedinka

Drahý Zápisník,

dnes ti napíšem o víkende na Orave, kým ho mám čerstvo v pamäti. Na Oravu som chcela vyraziť už dlho. Kopce vidím pravidelne z vlaku smerom z a do Bratislavy, nikdy sa mi ale nepodarilo Oravu navštíviť tak naozaj, zistiť, či sú tam tak milí ľudia, a či je na Orave naozaj tak dobre, ako sa spieva v pesničke. Až som pred pár týždňami začala plánovať dovolenku s kamarátkami a môj návrh znel jednoznačne - Orava. Najskôr to mala byť Terchová a dovolenka cez týždeň, nakoniec sme sa kompromisne dohodli na víkende v Zuberci. 

Zuberec - kde sa vlastne nachádza? 

Musím sa priznať, že keď kamarátka prišla s návrhom stráviť víkend v Zuberci, absolútne som netušila, kde sa táto obec nachádza. Zahltená inými starosťami som si to ale ani bližšie nezisťovala, odsúhlasila dve noci v penzióne Antares a tešila sa oddych. Až cestou autom mi kamošky vysvetľovali, že Zuberec je iba niečo vyše hodiny cesty autom z Popradu. Pohľad na Vysoké Tatry som teda vymenila za pohľad na tie Západné a kochala sa výhľadom smerom z Liptovského Mikuláša cez Liptovské Matiašovce až do Zuberca. Neviem, či je to tým, že mám Vysoké Tatry už opozerané, ale ten výhľad na ne a na Skorušinské vrchy bol pre mňa božský (nehovoriac o tom, že kamarátka vodička vošla párkrát do protismeru, keď sa tiež nevedela vynadívať). 

Krásny prízvuk, hafirovica aj západ slnka nad kopcami

V piatok popoludní sme dorazili na miesto určenia, do penziónu Antares, kde nás vrúcne privítala majiteľka. Nebolo to ale ani zďaleka o tom, že by si musela splniť povinnú službu, dať nám kľúče a v rýchlosti vysvetliť, že raňajky musíme mať (kvôli protipandemickým opatreniam) na izbe. Okrem toho nám ponúkla možnosť nakúpiť jedlo, a okamžite nám dala svoj telefón, keby sme sa niekde stratili, alebo nás nejakí oravskí chlapci chceli zviesť kdesi na domácu párty. Všetky tri sme z toho boli veľmi nadšené a povedali sme si, že na Orave sú naozaj tí ľudia akísi milší. Po vybalení sme sa vybrali do dediny hľadať večierku, pred odchodom nás ale pani majiteľka zavolala “na jeden.” Otvorila reštauráciu a doniesla nám pohárik hafirovice. Hmm, čo to ale je? Pýtali sme sa. Okamžite nám k tomu podala príbeh o domácej, ktorá sa skladá z vodky a čučoriedok. Zahriate sme sa šli prejsť po Zuberci a užívali si západ slnka nad kopcami s krávkami okolo.

Keď musíš za jeden deň stihnúť vidieť Oravu

Hoci sme sa večer veľmi modlili, aby nám vyšlo počasie a aspoň nepršalo, na naše nemilé prekvapenie nás čakalo chladné a upršané sobotné ráno. Náladu nám vylepšili parádne raňajky, rozložené po celom stole (od vtedy si na raňajky dávam briošky s maslom). 

Brestovská jaskyňa - mladšia sestra Belianskej jaskyne

Keď dážď ani po výdatných raňajkách neutíchal, zavolali sme do Brestovskej jaskyne, či majú voľný termín a o 10.30 hod. sme už mali na sebe prilby s čelovkami a klesali do jaskyne so sprístupnenou dĺžkou asi 220 m. Brestovská jaskyňa je ale iná ako ostatné, poskytla nám adrenalín, ktorý som už dávno nezažila. Mokré stupačky a schodíky, kde tam nízka výška (áno, aj pre mňa so 157 cm), okolo lietajúce netopiere či pavúky... toto všetko nás čakalo za 8 € vstupné. 

Múzeum oravskej dediny s talizmanom na celý život

Keď sme vyšli z jaskyne, vybrali sme sa iba niekoľko metrov vzdialeného Múzea oravskej dediny. Hneď po vstupe som si spomenula na skanzen v Humennom, trochu mi ho múzeum pripomínalo, ale oravské múzeum je určite väčšie, pripomína život na Orave pred niekoľkými desiatkami rokov. Ako som si tak chodila domčekami, vôňou mi pripomínali domček môjho starého otca. Neviem Ti to opísať, jednoducho som cítila minulosť, a to ma hrialo pri srdci. Pri jednom domčeku stála teta, asi 70 ročná, na strome mala zavesené srdiečka a anjelikov a pred sebou stôl s handmade výrobkami. Okamžite nás k sebe zavolala a dala mi do ruky jedno zo srdiečok. Už už som čakala, ako mi ho bude núkať za “bezkonkurenčnú” cenu ako v TV reklame, ale nič také sa nestalo. A možno práve to ma nakoniec prinútilo si jedno srdiečko kúpiť. Nie som vôbec na takéto gýčové produkty, nikdy si na výletoch nič také nekupujem, ale táto teta o výrobe hovorila s takou láskou a vrúcnosťou, že mi ju pohľad na srdiečko stále pripomenie. No a opäť raz som bola v šoku zo skromných ľudí žijúcich na Orave.

Výstup na Ťatliakovo jazero

Poobede sa trošku vyčasilo a povedali sme si, že bude škoda neabsolvovať aspoň nenáročnú turistiku. Zvažovali sme Roháčske vodopády, o ktorých nám majiteľka penziónu povedala, že v tomto období sú krásne, pretože sa tam topí sneh a Ťatliakove jazerá (ktoré sú ale do 15. júna zatvorené). Nakoniec ale zvíťazilo práve jedno, Ťatliakovo jazero. Výstup naň je naozaj pre nenáročných turistov po asfaltovej ceste s miernym stúpaním. Pešo sme sa vybrali z parkoviska pri lyžiarskom stredisku Spálená - Roháče červenou značkou. Čím vyššie sme kráčali, tým bolo počasie premenlivejšie, daždivé a nakoniec padal aj dážď so snehom. No aj tak sme sa nevzdávali a síce bez výhľadu sa k jazeru dostali. Pri jazeru je Ťatliakova chata (do júna tiež uzatvorená) a malý prístrešok na posedenie. Práve tam sme si si trochu oddýchli a mala som pocit, že aj dážď ustáva. Takže som položila Linde otázku: “Prší ešte?” Na ktorú mi Linda jednoznačne odpovedala: “neviem, ale padá dážď.” :D Rozosmiala som sa a jej došlo, čo povedala, takže sa rozosmiala tiež a bavili sme sa na tom ešte celou cestou späť. Večer sa nezaobišiel bez infrasauny v penzióne, dobrého jedla a hokeja (vyhrali sme). 

P.S.: Výlet na Orave mi ostane dlho v srdci a už plánujem ďalšiu dovolenku v tomto regióne. Krásne hory, skromní ľudia a veľa smiechu počas víkendu stoja vždy za to!