Monako - druhý najmenší štát na svete

Milý Zápisníček, 

celkom otvorene priznám, že Monako nikdy nebolo na mojom zozname miest, ktoré chcem navštíviť, príliš vysoko. Nezmenilo sa to ani potom, čo som tento rok objavila čaro motošportu, konkrétne čoraz populárnejšej Formuli 1. Aj tu sa totiž jazdí jedna z veľkých cien a možno ju zaradiť medzi najprestížnejšie. Keď však prišiel návrh na návštevu tohto malého kúska sveta, neodmietla som. Veď žijeme len raz, pokiaľ možno by sme si mali dopriať. 

Neostávalo mi teda iné, než si cez Kiwi.com kúpiť letenku, ktorá sa radí medzi tie najdrahšie, ktoré som kedy kúpila. Stála 170 €, aby si si nemyslel, že som za ňu platila horibilné peniaze. V jej cene bol zahrnutý aj výber sedadla. Hovorí sa totiž, že s vekom prichádza aj nutnosť pohodlia a aj keď to nerada priznávam, bude na tom niečo pravdy. Neznášam sedieť v strede medzi sedadlami, preferujem skôr uličku, ale najlepšie sa mi sedí pri okne. Odtiaľ si predsa najlepšie môžem užiť výhľad na svet rozprestierajúci sa podo mnou. 

Leteli sme do Nice, čo je mesto na juhovýchode Francúzska a vzhľadom na svoju blízkosť k Monatskému kniežatstvum je považované aj ako jeho štátne letisko. 

Po krátkom čakaní sme sa odviezli k nástupišťu, kde sme prestúpili na posledný vlak toho dňa, ktorý nás odviezol na stanicu Monako - Monte Carlo. Ako človek žijúci na Slovensku, budem celkom úprimná, vidieť stanicu vykladanú mramorom, bol pre mňa celkom zážitok. 

Od stanice na hotel to je len pár minút pešo, zhruba nejakých päť až desať minút. Závisí od toho, koľko síl po celodennom cestovaní ešte človek má. My sme to zvládli pomerne rýchlo a to aj napriek tomu, že sme cestovali celý deň. Hotel sa nachádza v tichej časti mesta, je nenápadný, ale celkom pekný. Príjemný personál a prostredie, ktoré nenáročným ľuďom, ako som napríklad ja, celkom vyhovuje. 

Nielen mesto boháčov a luxusu

Priznám sa, bez nátlaku, že som od Monaka nemala temer žiadne očakávania. Zrejme podobne ako väčšina ľudí, aj ja som si myslela, že najväčšia koncentrácia bohatých ľudí, jácht a pekných áut, je práve tu. Čakala som teda značkové obchody, nablýskané autá a kopu známych tvárí. Ach, milý zápisník, ako som sa len mýlila. 

Je pravdou, že Monako dýcha bohatstvom a známe je vďaka tomu, že dlhodobo nemá daň z príjmu, svojmu kasínu a aj faktu, že sa tu sťahuje veľké množstvo slávnych osobností. Najmä športovcov. Na jednom mieste tak môžete stretnúť napríklad Petra Sagana, Novaka Djokoviča, Landa Norrisa či iné veľké mená zo sveta športu. Nie, ja som nestretla ani jedného z nich. O dôvod viac vrátiť sa tam, všakže? Pravdou však je, že môže ponúknuť oveľa viac, než toto. 

Jedna z najdlhšie vládnucích rodín

Na čele kniežatstva stojí rodina Grimaldi, ktorá tu vládne už od roku 1297. Znamená to, že pri moci je už viac ako 700 rokov a to je podľa mňa veľmi pekné číslo. Kniežací palác sa nachádza v mestskej časti Monako-Ville a pre mňa, ako milovníka histórie, bolo jedným z cieľov, ktoré som si za ten týždeň, ktorý sme v Monaku strávili, stanovila a zaumienila splniť. 

Samozrejme, nie je sprístupnený celý, keďže niektoré jeho časti sa naďalej využívajú. Návštevníci však môžu vidieť výdatné zbierky obrazov a honosného nábytku. Ocitnú sa v priestoroch zariadených vo francúzskom štýle, doplnených o krásne výhľady z okna. Priestory paláca je možné navštíviť samostatne, ako každá správna pamiatka však ponúka možnosť audioguida. Oprášila som teda svoju angličtinu a vypočula si čo-to o histórii miesta. Zážitok z návštevy je umocnený tým, že nahovorený text je doprevádzaný hudbou, skomponovanou miestnymi hudobnými majstrami. 

Poklady Stredozemného mora

Nie tak ďaleko od paláca sa nachádza aj Oceánografické múzeum, ktoré návštevníkov uchváti svojou rozsiahlou zbierkou morských živočíchov. Okrem toho sa na poschodí nachádzala aj rozsiahla expozícia venovaná výpravám za polárny kruh. Opäť musím oceniť prítomnosť interaktívnych expozícií. Konkrétne tieto boli zamerané na zlepšenie života ľudí na planéte, čo sa jej znečisťovania a využívania týka. 

Formula 1 ako národný šport?

Ďalšou zastávkou bola rozsiahla zbierka áut, ktorá patrila monatskému kniežaťu, Rainierimu III. Obsahuje temer sto klasických automobilov, ktoré boli vyrobené buď v Európe alebo v Spojených štátoch Amerických. Videli sme tu však aj množstvo monopostov z F1. Napríklad aj červené Ferrari s číslom 16, na ktorom ešte donedávna jazdil monatský pretekár, Charles Leclerc. 

Navštívili sme aj zákrutu a tunel, ktoré sú známe práve z tohto športového podujatia. Pre bežného človeka je to obyčajný kus cesty, ale motošportový fanúšik je ochotný počkať aj hodiny, aby si na tomto mieste spravil fotku bez áut. V hlave si tak za ten čas môže zaspomínať na najlepšie momenty Veľkej ceny Monaka naprieč históriou. Budem úprimná, behali mi po chrbte zimomriavky, keď som touto zákrutou prechádzala. 

Na návšteve v Monetových záhradách

Mali sme šťastie, pretože tento rok v Monaku slávia 140 rokov od prvej návštevy Monaka svetoznámeho francúzskeho maliara Claude Moneta. Pri tejto príležitosti sa v Grimaldi Forum konala výstava s niekoľkými Monetovými obrazmi. Umenie síce nerozumiem najlepšie, ale milujem dívať sa na všetky tie obrazy, premýšľať nad tým, čo nimi chcel umelec skutočne vyjadriť a či vôbec niečo. Ešte viac však zbožňujem životné príbehy samotných ľudí, ktorí stoja za všetkými tými krásnymi obrazmi. 

Talianske gelato s príchuťou francúzkeho croissantu

V Monaku sme celkovo strávili jeden týždeň. Na také malé mesto je to celkom dosť, človek si ho vie obzrieť aj za dva dni, mne však tento čas vyhovoval. Mohli sme si spraviť voľnejší program, viac času stráviť prechádzkami úzkymi uličkami, posedieť si na pláži a omočiť nohy v teplom Stredozemnom mori. Z mesta je to však blízko do Nice, ktoré má pekné historické centrum, do Cannes, ktoré sa preslávilo hlavne filmovým festivalom, do St. Tropez, ale nie je to ďaleko ani do Talianska, napríklad do takého Janova. 

Prišli sme na to, že Monakom sa dá ľahko pohybovať nielen pešo, ale aj hromadnou dopravou. Oveľa výhodnejšie je stiahnuť si aplikáciu Monapass, cez ktorú sa dajú zakúpiť lístky nielen do múzeí a na rôzne atrakcie, ale aj lístky na autobus, ktoré sa aktivujú po nastúpení do konkrétneho autobusu. Na jej spustenie je však potrebný internet. Tu, milý Zápisníček, by som rada upozornila na to, že internet v Monaku je drahý. Pred cestou je teda dobré overiť si u svojho operátora, ako to s internetom, volaniami a smskovaním funguje, aby na tom človek neprerobil polovicu svojho majetku. 

Monako sa môže sa pýšiť až 300 slnečnými dňami, ale predsa sa  nám stalo, že sme sa na schodoch museli skrývať pred búrkou a poriadnym krupobitím. Žije tu 135 národností, medzi nimi aj Slováci. Svoj rodný jazyk som tu však nepočula. Rozprestiera sa na rozlohe 2,1 km štvorcových, ale človek to v nohách ani necíti. Je postavené do kopca, má teda veľa schodov, ktoré mi prekvapivo nevadili. Z každého miesta je tu krásny výhľad, či už na prístav s luxusnými jachtami alebo do azúrova sfarbené more. Ľudia sú tu priateľskí, veľmi nápomocní. Žasla som z ich jazykových schopností. Espresso si objednajú v taliančine, na správnu cestu vás nasmerujú v angličtine a klebetia po francúzsky. 

Pýši sa francúzskou eleganciou, ale nájdu sa aj miesta, ktoré už také pekné nie sú. V temperamente nezaostávajú za Talianmi, ale pridávajú do neho niečo vlastné. Je to zvláštna kombinácia, ktorá však dokonale funguje.