Caorle - prímorský sused Benátok

Drahý Zápisník,

cez víkend som sa po dlhom čase stretla s kamarátkou v bare pri horúcej čokoláde, a keďže žijeme každá v inej republike, stretnutia sa stali vzácnou raritou. Zaspomínali sme si spoločne na našu jedinú spoločnú dovolenku pri mori v Taliansku a dnes Ti o tom, plná nostalgie, napíšem. 

Za vreckové si jednodňový zájazd kúpiš!

Počas študentských čias si každý dobre rozmyslí, čo si za vreckové kúpi a ja som na tom nebola inak. Počas letnej brigády v bratislavskej ZOO som vedela, že potrebujem dovolenku ako soľ, ale nechcela som platiť stovky eur za dovolenku na Havajoch a ani nie som typ, čo si zaplatí ALL INCLUSIVE a nevytiahne päty z hotelového rezortu. Až mi raz kamarát pri pive povedal, že sa cez zľavové portály dajú za dvacku kúpiť jednodňové výlety pri mori v Chorvátsku či Taliansku. Takže som hneď zavolala kamoške a bookla jednodňový zájazd v talianskom prímorskom meste Caorle. 

Autobusom až do Benátska

O Caorle som nikdy predtým nepočula, takže som si zapla Google Maps a zisťovala, kde sa vlastne nachádza. Caorle patrí medzi obľúbené dovolenkové destinácie a pritom nie je od Slovenska vôbec ďaleko. V piatok večer sme nastúpili do zájazdového autobusu plného mladých ľudí, zahrali si karty, počúvali hudbu a chrápanie a v sobotu ráno (asi po 10 hodinách) sme si vystúpili pri mori v Taliansku. No hurá, okamžite sme sa rozbehli na pláže. A musím ti povedať, že to bola pecka! 

Piesočnaté pláže, pobrežná promenáda aj kostol Santuario della Madonna dell'Angelo

Bolo síce asi 7 hodín a naokolo iba Taliani, ktorí aj v sobotu túžili po čerstvých croissantoch, okamžite sme sa intuitívne vydali historickou časťou Porto Santa Margherita. V tomto momente nás pamiatky vôbec nezaujímali, chceli sme len vidieť more a výhľad. Na pláži s nohami ponorenými po členky v mori nám tiež došlo, že na prvý septembrový víkend je celkom chladno. Entuziazmus nás však neopúštal a verili sme, že sa o pár hodín vyčasí a vychutnáme si slnko na lehátku s vyloženými nohami. Zatiaľ sme sa teda porozhliadli po okolí. 

Živá skala - umenie z balvanov

Ako sme sa tak prechádzali plážou a prišli až k dlhej promenáde smerom ku kostolu Madonna dell’Angelo, miestni nás upozornili, že sa v Caorle pravidelne koná súťaž Živá skala, kedy umelci vytvárajú sochy z balvanov. Úplne skvelé je, že tieto balvany na promenáde zostávajú, takže sme sa mohli pri každom zastaviť a fotiť aj pár mesiacov po skončení súťaže.

Kostol Madonna dell’Angelo

Po niekoľko dlhých minútach sme sa konečne dostali do cieľa - kostola Madonna dell’Angelo. Už som mala na kamošku skutočne nervy, pretože fotila asi každý druhý umelecký balvan a ja, hladná, som sa začala báť, že sa do večera ani nestihneme vrátiť k autobusu. Našťastie som ju navnadila na pravú taliansku pizzu hneď po rýchlej obhliadke kostola. Madonna dell’Angelo vyzerala úchvatne už zďaleka, vo vnútri ale nie je taká veľká, prirovnala by som ju skôr ku kaplnke a vystihli sme finálne prípravy na svadbu. 

Campanile del duomo di Caorle

Po množstve nachodených kilometrov (neviem presne koľko ich bolo, pretože vtedy sme ešte nedisponovali aplikáciami s krokomerom) sme sa dostali opäť do centra mesta, na námestie Piazza Vescovado, kde okrem tradičných talianskych pizzérií stojí aj vysoká zvonica, ktorej súčasťou je farské múzeum. My sme sa do vnútra nedostali, ale vraj sa v ňom nachádza Relikviár najdrahšie krvi, ktorý údajne obsahuje hlinu, po ktorej kráčal krvácajúci Kristus. Toto nám ale iba oznámil miestny z bicykla, keď prechádzal okolo. Nuž, keby som toto vedela vopred, určite si zaistím prehliadku.

Do Caorle už radšej v teple

Po prehliadke Caorle a dobrom obede sme si povedali, že je čas obrniť sa a chtiac nechtiac sa vyzliecť do plaviek. Stále bolo zamračené a aj dosť chladno, povedali sme si ale, že ak by sme neskúsili talianske more, akoby sme tu ani neboli. Po chvíli ale začalo pršať a brali sme to ako znamenie, že v plavkách na nás nie je nikto zvedavý. Z celého dňa sme už boli dosť vyčerpané a smutné, že nám počasie nedoprialo slnečný deň na pláži pri Jadranskom mori. Cestou k autobusu sme ešte nakúpili magnetky a pohľadnice a zničené prespali celú cestu späť. 

Na Caorle veľmi rada spomínam, nielen preto, že som ho mohla navštíviť s dlhoročnou kamarátkou z detstva, ale aj preto, že som videla krásne historické talianske mesto, v septembri už nie tak veľmi preplnené turistami. Raz sa tam chcem určite vrátiť, už ale za letného horúceho dňa. 

P. S.: Z Caorle do Benátok je to asi iba hodina cesty autom, ale keďže som v Benátkach už bola cestou z Verony, napíšem ti o tom niekedy inokedy. :)